Panovník zjednocuje, na rozdiel od voleného prezidenta, ktorý z definície nutné vždy musí rozdeľovať.

Panujúca dynastia je transcendentným symbolom jednoty štátu a národa – národa v zmysle politickom, nie etnickom: bez ohľadu na materskú reč majú všetci obyvatelia jedného spoločného kráľa. Dobrým príkladom je Belgicko, ktoré by sa bez zjednocujúceho kráľa už dávno rozpadlo.

Panovníkov horizont nie je obmedzený koncom volebného obdobia a nemusí sa podhodnotiť svojim voliteľom, aby bol zvolený znova.

S ohľadom na dynastické princípy panovník prirodzene spravuje krajinu tak, aby ju svojmu následníkovi odovzdal v stave čo najlepšom.

V republike všetky orgány a predstavitelia v dôsledku odvodzujú svoju legitimitu od všeobecných volieb. Sú tak zaťažené rizikami, ktorými tento typ legitimity môže trpieť (preferencia krátkodobých cieľov na úkor strategických, rozhodovanie podľa momentálnych nálad voličov, a pod). Je preto veľmi užitočné, aby aspoň jeden prvok v systéme bol nadaný iným typom legitimity, pretože je tak výrazne posilnený systém bŕzd a protivah.

V súčasných monarchiách panovník býva morálnym vzorom, etalónom správania pre svojich poddaných.

Zároveň platí, že súčasné monarchie sú neustále „v ohrození“ – vo väčšine krajín môže parlament veľmi rýchlo monarchiu zrušiť a vyhlásiť republiku. Zodpovedný panovník aj z tohto dôvodu sa vyvaruje všetkého, čo by mohlo monarchiu ohroziť, a chová sa zodpovednejšie, striedmejšie a s väčším rešpektom k pravidlám a zákonom než hociktorá hlava štátu volená. Nedávne odstúpenie španielskeho kráľa Jána Karola Bourbonského a odovzdanie trónu následníkovi Filipovi je toho markantnou ukážkou.

Na svoje poslanie sa pripravuje spravidla od detstva, v súčasných monarchiách bežne princovia a princezné vykonávajú rad povinnosti v zastúpení panovníka.

Vďaka tomu je úplný profesionál, ktorý remeslo byť hlavou štátu ovláda prirodzene do najmenších detailov.

Monarchia vie zjednotiť ľudí v radosti – v súčasných monarchiách vidíme, že každé narodenie kráľovského dieťaťa, odovzdanie trónu a ďalšie významné udalosti ľudí oslavuje spontánnou radosťou. Toto republika nevie vôbec – ľudia sa spoločne radujú iba ak národný tím vyhrá majstrovstvá, to by ale platilo aj v monarchii…

Ak je vládca vybavený potrebnými právomocami, môže byť kontrolným prvkom nad zvolenými politikmi, podľa princípu cisára Františka Jozefa, ktorý považoval za svoju povinnosť chrániť svoj ľud pred ich politiky.

Monarchia je úspornejšia a ekonomicky efektívnejšia – nielenže odpadnú výdavky na voľby (tie by mohli jednoduchým návratom k nepriamej voľbe), ale žiadny dvor si nedovolí byť neprípustne rozmarný (pozri bod 5).

V monarchiách, ale aj v Rakúsku, sú významným zdrojom tržieb výdavky turistov spojené s kráľovskou rodinou.

Vedecké porovnania ukazujú, že obmedzovaním vnútorných konfliktov, exekutívnych prieťahov a svojvôle exekutívnej moci poskytujú monarchie vhodnejšie prostredie pre ekonomickú výkonnosť ako republiky.

Panovník môže udeliť šľachtické práva, čo v strednodobom horizonte vedie k zlepšeniu morálky a dôstojnejšiemu prostrediu; do šľachtického stavu môžu byť za zásluhy povýšení podnikatelia, vedci, pedagógovia, lekári, športovci, umelci…, samozrejme však za podmienky, že sa v živote neprehrešujú proti základným morálnym zásadám. Vyhliadka na možnú nobilizáciu teda inherentne koriguje správanie aj konanie potenciálneho kandidáta.

Monarchia je poézia, republika je próza. A ešte ani nie veľmi dobrá.